Sú ľudia, ktorí tvoria srdcom – a potom sú takí, ktorí dokážu pretvoriť každú myšlienku na slovo, obraz, tón, či príbeh.
Jednou z nich je študentka Strednej odbornej školy pedagogickej v Turčianskych Tepliciach, Liana Líšková – šéfredaktorka, fotografka, moderátorka a výtvarníčka, ktorá sa stala inšpiráciou nielen pre svojich rovesníkov ale i skúsených umelcov.
So školským časopisom sa jej tím dostal medzi najlepšie stredoškolské periodiká, jej fotografie sme mali možnosť vidieť na výstavách a momentálne pracuje aj na filmovom projekte s názvom Šepot.
Jej tvorba má presah – spája vizuálne umenie, slovo a hudbu do jedinečného celku.
O začiatkoch a ceste
Pamätáš si moment, keď si prvýkrát pocítila, že umenie je tvoja cesta? Čo ťa priviedlo k fotografii, písaniu, k tejto tvorivej energii, ktorou dnes žiješ?
Začala by som tým, že všetko čo robím, čomu sa venujem vychádza z môjho vnútorného presvedčenia. Umenie je mojou súčasťou už od mala. Doteraz si pamätám jednu vetu, čo som si škrabopisom napísala do denníka, keď som ešte chodila na prvý stupeň ZŠ "chcem byť speváčkou". Vždy som cítila prepojenie s hudbou a ako ma vedela "vyliečiť", a tak dúfam, že môj čas v hudbe ešte len príde, no ako sa hovorí "to najlepšie nakoniec" 🙂
Potom som samozrejme prišla na čaro kreslenia a vyrábania ako každé dieťa, no i keď sa zdalo, že práve to bude mojou silnejšou stránkou, tak tam som ešte neskončila v seba objavovaní. Ako čas plynul a ja som si myslela, že už musím mať za sebou neviem aké úspechy a začatú kariériu, aby som mohla byť spokojná, som si začala na seba klásť pre niekoho nereálne predstavy a nároky. Dialo sa to práve posledné 2 roky na druhom stupni ZŠ, čo si samozrejme každý prechádza svojou osobnou cestou. No tým, že som nebola úplne trpezlivá sama so sebou a bolo viac neúspechov ako úspechov som so spevom, i keď vtedy len ako krúžok, s ním končila s nevyslovenými pocitmi.
Prišla nová etapa. Stredná škola.
Tu som prekonala to svoje "všetko musí byť perfektné" zmýšľanie a prihlásila sa do krúžkov, o ktorých som nemala ani šajnu. Jeden z nich bolo práve fotenie. Jasné že každí vie fotiť, predovšetkým mobilom, no tu sa začína najväčšia sranda.
Našla som svoje šťastie cez hľadáčik objektívu, pri aranžovaní modeliek, prostredia, vymýšľania konceptov, úprave fotiek a v prvom rade v úsmevoch tých, ktorí boli súčasťou fotenia. I keď sa považujem za neprofesionálna a pre niekoho to môže prísť ako strata času, tak ja si to užívam. Som veľký snílek, takže vo všetkom už vidím inú realitu, ktorú v mojom prípade už stačí len zhmotniť. Všetko ostatné čo robím, prišlo počas môjho štúdia na škole. Rada hovorievam, že robím všetko iné, len nie moje zameranie, ktoré študujem 🙂
A tak všemožnými cestičkami sa snažím budovať niečo, čo si budem užívať a hrdo spomínať.
O zámku v Bojniciach – prvý veľký projekt
Tvoj veľký tvorivý štart prišiel pri fotení na zámku v Bojniciach – a to je teda silný začiatok!
Ako vznikol tento projekt a čo ti priniesol?
Myšlienka vznikla práve vo fotokrúžku, no nikto asi nečakal, že to povedie až tam. Pred skoro dvomi rokmi bol vyslovený nápad zdokumentovania ľubovoľnej knihy. Keďže sa blížili prázdniny, tak už som vedela čo sa bude diať a začala som hľadať takú, ktorú aj poznám a bola by zaujímavá na prevedenie. A tak sa začala moja cesta. Od augusta 2023 po február 2024 som dávala dokopy dej, modelky, scenérie... pamätám si ako som tie 2 knihy čítala minimálne 3-krát, spisovala scenáre, ktorú časť knihy môžeme zrealizovať, aby dej nasledoval po sebe. Okolo toho januára som začala zisťovať aj s dievčatami, ktoré v tom stvárňovali postavy, že takýto dej nevieme nafotit len tak vonku, ale musíme sa priblížiť jeho prostrediu. Práve sme dokončovali naše teda posledné fotenie vonku s Bojnickým zámkom v pozadí a vtedy som dostala ten nápad. Najprv som to vybavovala skrz povolenia o fotení, čo znamenalo zadarmo, čo aj vyzeralo nádejne, no skrz novú zmenu vo vedení to neprešlo ďalej. Keď mi však túto správu oznamovala paní pre komunikáciu, moja nádej nezhasla. Naopak som naďalej riešila scenár, čo v ktorej izbe bude fotené a skade zoberiem na to oblečenie. V skratke poviem, že minimálne mesiac som počúvala áno, nie, možno. No z nie sa stalo áno a jediné, čo mi deň pred fotením chýbalo, bola modelka pre stvárnenie 3 postavy deja 🙂 Ešte počas toho neprofesionálneho fotenia som bola ja ako modelka aj fotografka, tak v zámku sa to muselo logicky zmeniť. No našťastie sa podarilo nájsť aj tú správnu osobu. Písal sa 19. a 20. február a spolu s mojimi kamarátkami/modelkami Laurou Šindelovou, Natáliou Zámečnikovou, Tamarou Gavlasovou a pánom fotografom Radoslavom Coufalom, ktorý nás učí na fotokrúžku, sme prichádzali do Bojnického zámku celého pre seba ( samozrejme so sprievodcom, čo dával pozor). Bol to naozaj zážitok, hlavne do bodky napísať čas, miestnosť a scénu ktorá sa bude fotiť. Nachádzali sme sa v obytnej časti zámku, v sále, na námestí, v kostolíku a v jaskyni. Z tohto fotenia mala byť aj samostatná výstava, no po technickej strane fotiek sa však neuskutočnila. I keď v tom momente mi to hralo na nálade, teraz z toho čerpám ponaučenie a spomienky. Fotky sa však poslali kanadskej autorke Kendare Blake, ktorá napísala Tri temné koruny a Jeden temný trón, ktoré boli mojou inšpiráciou.
O fotografii a výstavách
Tvoja fotografia je zmesou abstrakcie, portrétu a silných tém. Ako by si opísala svoj štýl? A ktorá výstava alebo séria fotiek je ti najbližšia?
Môj štýl sa stále vyvíja. Zo začiatku som bola komfortná len so statickými vecami ( sochy, budovy,...) a tam vlastne vznikol aj ten abstrakt. Moju prvú výstavu som mala práve s abstraktnými fotografiami. Bol to pokrčený alobal osvetlený farebným svetlom. Dalo sa s tým krásne vyhrať čo sa týka svetla a tvaru. Postupne som prešla na portréty, ktoré som fotila v rámci krúžku až prišiel ten Bojnický zámok. Od tej doby pracujem s ľuďmi na mojich osobných projektoch, ktoré následne prezentujem na sociálnych sieťach a prípadne súťažiach.
Mojou srdcovkou je moja prvá výstava na ktorú budem stále spomínať.
O práci v časopise
V časopise pôsobíš už tretí rok, a ako šéfredaktorka si ho spolu s tímom posunula medzi najlepšie stredoškolské magazíny. Čo podľa teba robí z časopisu niečo, čo ľudí zaujme?
Časopis má posolstvo spojiť ľudí spoločnými témami, fotkami, názormi... veľa závisí pre koho je určený. Náš školský časopis existuje pomerne dlho, no nikdy nebol stabilný, nejdem si tipovať kvôli čomu. Keď som v druhom ročníku nastúpila do redakčnej rady, ostalo nás tam 5 a pól aj s cestou, pretože bývalé členky už končili školu. A tak sme sa jeden rok hľadali, experimentovali a počúvali rady dvoch našich učiteliek Slávky Sudorovej a Gabrieli Rafajovej, aby sme si na aprílovej akcií, Štúrovo pero odniesli konštruktívnu kritiku a nápady na zlepšenie. Ďalšie čísla už mali svoj rukopis. Aj vďaka novým členom sme sa rozrástli do aktuálneho počtu 15 ľudí a spolu ho tvoríme. Pravidlá nášho časopisu Paidagogos:
1. Mať nosnú tému
2. Ilustrovaná titulná strana
3. Autorské ilustrácie žiačok školy
4. Kvalitné fotografie
5. Prispôsobiť články nosnej téme
6. Spraviť ho o žiačkach
Aj vďaka týmto bodom sa stáva časopis neprehliadnuteľným a svojským, čo je to najlepšie akým sa môže stať. Pre jeho dlhšie trvanie sme ho posunuli aj za učebne školy do reštaurácií a kaviarní v Turčianskych Tepliciach a neváhali založiť aj instagram _paidagogos_5
O prepájaní umenia a techniky
Mohla by si nám priblížiť projekt Šepot – krátky psychologický thriller, kde sa podieľaš aj na hudobnej stránke? Ako sa rodí takýto projekt a čo ťa na ňom najviac baví?
Tento projekt je vizitkou mojej ďalšej kamarátky a študentky tejto školy, Veroniky Grušpierovej. Spoznali sme sa skrz fotokrúžok a zistili sme, že máme podobné záujmy a už to išlo. Veronika mi predstavila 3 jej doposiaľ napísané scenáre a spolu sme vybrali, ktorí by nebol ťažký na prevedenie a miesto, no zároveň zaujímavý s hĺbkou. Dokončenie scenára nám trvalo 3 mesiace, potom prišiel casting pre žiačky a nájdenie lokality. Keďže tento krátky film má 1 hlavnú a 1 vedľajšiu postavu, nemali sme to tak náročné. Využili sme aj potenciál internátu, v ktorom sa to ešte natáča a to konkrétne apartmánovej izby. Vďaka podpore a dôvery pani zástupkyne školského internátu Radoslave Stuchlej, máme možnosť natáčania zadarmo a kedykoľvek je nám potrebné.
Film bude trvať 30 minút a témou je schizofrénia. Neobsahuje však úplne poznatky a cieľom ani nie je edukovať, ale pre istotu sme sa na toto informovali aj dôveryhodného zdroja. Takže všetko sa snažíme spraviť diplomaticky. Čo sa týka po hudobnej stránke, je na čom pracovať a hlavne dobre to spracovať, aby to všetko do seba zapadlo. Ohľadom filmu má baví všetko, som skôr ako technická podpora, no každá dobre spracovaná scéna je malá výhra.
O moderovaní a ďalších projektoch
Si aktívna aj ako moderátorka školských a internátnych akcií, čo si vyžaduje výborné komunikačné a prezentačné zručnosti, schopnosť udržať pozornosť publika, znalosť témy, či dôslednú prípravu na akciu? Ako trénuješ svoju pohotovosť a inprovizáciu?
K moderovaniu som sa dostala náhodou, keď dievča, ktoré malo moderovať našu prvú výstavu "Fragmeta Vitae" náhle ochorela. Nikdy som nemala rada vystupovanie pred ľuďmi, aby som sa náhodou pred nimi nestrápnila, ale nikto aj tak nespozná nejakú chybu pokiaľ ja na ňu nepoukážem. Tým, že som bola takto "hodená" do toho, som nemala možnosť sa vystresovať a jednoducho som to odmoderovala najlepšie ako sa mi len dalo. Taktiež je u mňa rozdiel moderovať nejakú akciu, kde už mám vopred pripravený scenár a iba ho čítam. Vtedy viem, že nič nezabudnem a len sa sústredím na prácu s hlasom a publikum. Akonáhle by som mala niečo z pamäte moderovať, tak to by už bol problém. Podľa mňa aj záleží od toho, ako dobre tú danú tému udalosti poznám, aby som sa vedela v prípade núdze vynájsť. Žiadne veľké prípravy tomu nepredchádzajú, maximálne sa trochu rozrozprávať a byť v dobrej nálade :).
O maľovaní a 3D tvorbe
Okrem fotografie sa venuješ aj maľbe – dokonca 3D obrazom! Čím ťa oslovuje práve tento rozmer umenia?
Pretože viac pracujem s materiálom ako s kreslením :). Veľakrát sa mi stalo, že som nebola spokojná s tým, čo som nakreslila a moja motivácia časom opadala. Náhodou som na Tik Toku videla videa, kde baba tvorí hada na čiernom platné a mne sa tento 3D koncept zapáčil. Spravila som to aj ja a doteraz mi visí na stene. Celkovo má baví vyrábanie a mala by som aj nápady, len ten time manažment ide proti mne. No verí v to, že príde ešte obdobie, v ktorom zas zmením smer k niečomu takémuto.
O inšpirácii a vízii
Kde hľadáš inšpiráciu? A kam by si chcela, aby tvoja tvorba smerovala v najbližších rokoch?
Inšpirácia príde vždy, keď ju najmenej čakám. Niekedy vo chvíľach, kedy som najviac neproduktívny človek a inokedy v malých detailoch bežného dňa. Pamätám si aj na ten okamih, ktorý má presvedčil o tom, aby som išla fotiť už spomínanú knihu. Bola to scénka z nejakého detektívneho filmu a už to začalo. Páčila sa mi myšlienka, že aj ja mám teraz vlastne šancu na vytvorenie svojej verzie príbehu a všetko okolo toho dávať dokopy. Za každým fotením sa skrývajú hodiny práce, detailov a konečná podoba, ktorú chcem vidieť aj o pár rokov neskôr. Rozumiem, že niekto by to videl ako stratu času, no mňa to drží byť produktívnou aj mimo mojich povinností a mať určitú disciplínu. A najlepšie na tom je, že všetko si to riadim sama. No čo bude o pár rokov netuším. Tým, že samú seba v tomto neberiem vážne ( a teraz si kladiem otázku prečo?), tak naozaj nemám nejaký jasný cieľ kam by to malo ísť. Rozmýšľala som aj nad vlastným kamenným ateliérom, ale to by sa stalo, keď už by som mala nejaké to meno. I keď ma veľmi baví tvoriť, niekedy je ťažké za tým vidieť aj reálnu situáciu. Každopádne stále sa držím hesla: na oboch stranách hľadáčika nech majú ľudia spokojnosť.
O posolstve a prepojení umenia
Tvoja práca spája viacero druhov umenia – slovo, obraz, zvuk. Čo chceš, aby ľudia cítili, keď sa stretávajú s tvojou tvorbou?
Dobrá otázka. Možno aby za tým nehľadali zmysel, ale len sa nechávali dívať a unášať. Koniec koncov to samé robím aj ja.
Záver – sny a odkazy
Ak by si mala odkázať niečo mladým tvorcom, ktorí možno ešte len hľadajú odvahu začať, čo by to bolo?
Najhoršie čo môžete spraviť je nerobiť nič. Nechávať svoje nápady len v hlave, pretože si nie ste istý, je zahodením svojho potenciálu. Áno, veci sa nemusia podariť na veľa pokusov, ale to vaše odhodlanie je to, čo to všetko bude poháňať. Netreba byť skromný vo svojich snoch. Dovoľte si byť niekedy hlavou v oblakoch, presne tam, kde by ste sa chceli raz vidieť. No netreba zabudnúť, že nič sa nestane samé. Každým krokom niekam smerujeme a je len na nás, ktorý smer to bude. A ako je napísané v jednej básničke v čase stužky: "Lili na sny nedopustí".
Tak ani vy nedopustite.
Na čo sa od teba môžeme tešiť najbližšie? A kde ťa ľudia môžu osloviť?
Najbližšie to určite bude v Martine okolo februára na výstave Pandora, kde sa spolu - podieľam fotografiami s pánom fotografom Coufalom a ešte ďalšími z fotokrúžku. Presne to, čo poznáte pod slovom Pandora - avatar, tam aj bude no nejdem prezrádzať detaily. Určite ešte pribudnú ďalšie fotografie na mojom instagramovom profile: l.atelier.official Pokiaľ by ste chceli vidieť aj niečo z môjho osobného života, tak potom to bude opäť instagram: liana.liskova
Ďakujem Lianka za inšpiratívny rozhovor a prajem Ti veľa úspechov v Tvojej ďalšej tvorbe.
Prečítajte si tiež:
- Čo je neuroestetika?
- Aký vplyv má umenie na rozvoj nášho mozgu?
- Neuroestetika v detskom svete: Naše knižné publikácie
🖋️ Autorka: Mgr. Lucia Benková
🎨 Autorka knihy SRDCOVKA: Slnko svieti rovnako pre všetky deti
📘 Ilustrácie ako most k empatii