Perokresba a maľovanie kávou v plenéri – keď sa umenie stáva zážitkom pre všetky zmysly

Keď kreslíme strom, nekreslíme len drevo a vetvy.

Náš mozog reaguje na rytmus línií, organické tvary a pokoj prírody. Možno práve preto sa po tvorení často cítime pokojnejší, sústredenejší a viac prítomní.

Počas nášho plenérového výtvarného kurzu organizovaného Regionálnym kultúrnym centrom v Prievidzi, sme sa stretli pod korunami stromov, aby sme si pripomenuli niečo, na čo v každodennom živote často zabúdame – schopnosť naozajstrného pozorovania.

Nie iba vidieť.

Vnímať.

Počúvať.

Objavovať.

Počas tvorby sme nevnímali len to, čo máme pred sebou, na papieri. Vnímali sme štebot vtákov ukrytých v korunách stromov. Jemný vánok vetra. Teplo slnečných lúčov na pokožke. Vôňu trávy a leta. A medzi tým všetkým sa niesla vôňa čerstvo pripravenej kávy, ktorá sa tentoraz nestala len nápojom, ale aj súčasťou samotnej tvorby.

Z obyčajného kreslenia sa tak stal zážitok.

Nie len pre oči.

Pre všetky zmysly.

A možno práve preto si z podobných stretnutí neodnášame len hotový obraz. Odnášame si spomienku, atmosféru a pocit, ktorý v nás zostáva ešte dlho po návrate domov.

Prečo nás kreslenie prírody upokojuje?

Možno ste si niekedy všimli, že po tvorení sa cítite pokojnejší, sústredenejší a akosi viac prítomní.

Nie je to náhoda.

Náš mozog prirodzene reaguje na organické tvary, rytmus a nepravidelnosť prírody. Vetvenie stromov, štruktúra kôry či opakujúce sa línie v nás podvedome vyvolávajú pocit harmónie a bezpečia.

Príroda totiž nepoužíva dokonalé pravítka.

A práve preto ju náš mozog vníma ako prirodzenú.

Pri perokresbe sa tento efekt ešte znásobuje. Opakujúce sa línie a šrafovanie vytvárajú rytmus, ktorý pripomína meditáciu. Človek sa postupne prestáva sústrediť na každodenné povinnosti a viac vníma prítomný okamih.

Pomalá tvorba nás učí spomaliť aj zvnútra.

Nie náhodou sa počas kreslenia často dostavuje pocit pokoja podobný tomu, ktorý zažívame pri prechádzke lesom, pozorovaní dažďa alebo počúvaní šumu mora.

Vidieť ako umelec

Počas kurzu sme si vyskúšali jednoduché cvičenie.

Minútu sme sa pozerali na strom bez toho, aby sme ho pomenovali.

Nehľadali sme druh stromu.

Hľadali sme rytmus.

Svetlo.

Pohyb.

Štruktúru.

Pretože mozog automaticky vidí strom.

Umelec sa učí vidieť viac.

Nie názov.

Príbeh.

Nie objekt.

Charakter.

Zrazu sme si všímali miesta, kde vietor rokmi formoval vetvy. Jemné praskliny v kôre. Hru svetla medzi listami. Atmosféru, ktorú nemožno odfotografovať, ale možno ju precítiť.

A práve tam sa začína skutočné umenie.

Možno práve preto Leonardo da Vinci považoval prírodu za svojho najväčšieho učiteľa. Vedel, že odpovede sa často ukrývajú v tom, čo máme priamo pred očami – ak sa naučíme "naozajstnému pozorovaniu".

Keď sa káva stane farbou

Tentoraz nebola káva len súčasťou občerstvenia.

Stala sa súčasťou samotnej tvorby.

Pomocou rôzne pripravených odtieňov sme vytvárali jemné sépiové tóny, ktoré dodávali kresbám atmosféru starých botanických štúdií, cestovateľských denníkov a ilustrácií s nádychom nostalgie.

Každá vrstva kávy na papieri vytvárala nové nuansy svetla a tieňa.

Zaujímavé je, že vôňa kávy pôsobí aj na naše emócie a spomienky. Dokáže v nás prebudiť pocit domova, bezpečia, pokojného rána alebo príjemného stretnutia s blízkymi.

Keď sa počas tvorby spojí vôňa kávy na papieri s vôňou kávy v šálke, vzniká niečo, čo sa len ťažko opisuje slovami.

Možno to treba jednoducho zažiť.

Tvorenie, ktoré chutí

Počas tvorby sme si vychutnali aj voňavú kávičku a jednoduché pohárové tiramisu, ktoré krásne doplnilo atmosféru celého popoludnia.

Priznám sa, že na takýchto stretnutiach mám rada práve tieto malé momenty.

Chvíľu, keď si človek odloží pero.

Pozrie sa na svoju rozpracovanú kresbu.

Nadýchne sa vône kávy.

A uvedomí si, že nikam nemusí utekať.

Práve vtedy vznikajú tie najkrajšie rozhovory, úsmevy a myšlienky.

A keďže sa celý kurz niesol v znamení kávy, pripravili sme si aj jednoduché kávové tiramisu do pohára.

Recept na kávové tiramisu do pohára

Budeme potrebovať:

• mini piškóty,
• silnú vychladnutú kávu,
• 250 g mascarpone,
• 200 ml smotany na šľahanie,
• 2 lyžice práškového cukru,
• kvalitné kakao.

Postup:

Na dno pohára uložíme mini piškóty a jemne ich pokvapkáme kávou.

Smotanu vyšľaháme s cukrom a opatrne vmiešame mascarpone.

Na piškóty navrstvíme časť krému, pridáme ďalšiu vrstvu piškót pokvapkaných kávou a opäť krém.

Nakoniec posypeme kvalitným kakaom a necháme vychladiť.

Jednoduché.

Voňavé.

A dokonale ladiace s popoludním, počas ktorého sa káva stala nielen nápojom, ale aj farbou, atmosférou a inšpiráciou.

Skúste si to s nami

Uvarte si šálku svojej obľúbenej kávy.

Nájdite si strom.

Na minútu odložte telefón.

Nevšímajte si, aký je to druh.

Všimnite si jeho príbeh.

Počúvajte zvuky okolo seba.

Vnímajte vône.

Sledujte svetlo.

A skúste si predstaviť, ako by ste tento okamih zachytili jedinou líniou.

Možno zistíte to, čo sme počas kurzu objavili aj my.

Že umenie nezačína v štetci, v pere ani vo farbe.

Začína vo chvíli, keď si dovolíme naozaj vnímať.

A možno práve vtedy zistíme, že nekreslíme strom.

Kreslíme pokoj.

Prítomnosť.

A krásu ukrytú v obyčajných chvíľach. ☕🌳✒️❤️

Prečítajte si:

Blog: Zátišie chleba – návod: ako kresliť zátišie suchým pastelom (Vôňa domova)

Blog: Portrét šéfa, recenzia, odporúčanie

Blog: Ako sa naučiť maľovať krok za krokom

Blog: Progres v umení – ako ho dosiahnuť

Blog: Čo by mal vedieť každý kreatívec: legislatíva a podnikanie